O mne

Narodil som sa v roku 1966 v Trebišove, ale v Košiciach žijem od svojich štyroch rokov. Je to moje mesto. Som 20 rokov ženatý a mám jednu dcéru.

V Košiciach som absolvoval základné, aj stredoškolské štúdium a v podstate prežil celý svoj  život.

Na základnú vojenskú službu som nastúpil v roku 1985 a po jej absolvovaní som začal pracovať  v dnes už neexistujúcej VSS ako elektrikár. Príchod ,,úžasnej“ demokracie som zažil v plnej sile ako mladý, vtedy 23 ročný človek, aj s jednou z jej vymožeností – dovtedy nepoznanou nezamestnanosťou. Do módy prišlo prepúšťanie, ktoré neobišlo ani mňa. Dôvod bol prozaický – alebo som bol najmladší, alebo som vo firme pracoval najkratšie.

Istota zamestnania pominula a nastal čas vziať život do vlastných rúk. Vystriedal som viacero zamestnaní, ale svoju rodinu som vždy poctivo uživil. Prešiel som šoférskym povolaním,  stavbárčinou, patril som medzi tých, ktorí v Košiciach inštalovali prvú káblovú televíziu, ale pracoval som aj ako pilčík, či chatár. Mojou poslednou inštanciou bola ASR. Po návrate z  misie a doslúžení zvyšku kontraktu som z armády odišiel na vlastnú žiadosť.

Dnes žijem aj s rodinou v zahraničí. Žiaľ, som jedným z tých tisícov, ktorí boli vďaka láskavej starostlivosti štandartných politických povaľačov vykopaní zo svojej vlasti, aby  boli schopní uživiť svoje rodiny a zabezpečiť im dôstojný život. Považoval a považujem to za moju psiu povinnosť ako manžela a otca. Ako štyridsiatnik som musel začať nový život v cudzej krajine, ale zvládol som to. Na slovenské pomery žijeme ako rodina nadštandartne, takže moja kandidatúra na post predsedu Košického samosprávneho kraja nie je ani o peniazoch, ani o zaistení si ,,teplého miestečka“ pre nejakého neschopného lenivca.

V Košiciach som často. Sledujem, čo sa tam deje, rozprávam sa s priateľmi, mám teda prehľad o situácii ako v meste, tak i v kraji. Chcem prispieť k tomu, aby chobotnici bola preťatá aorta. Prispieť k tomu, aby z nášho spoločného majetku prestalo profitovať iba zopár jednotlivcov  napojených na vládne špičky a oligarchov. Prispieť k tomu, aby volení zástupcovia skákali tak, ako  pískajú voliči a nie naopak. Aby za svoju mzdu odvádzali 110%-tnú robotu a aby o osude mesta  a kraja rozhodovali ľudia a nie nastrčené figúrky v oblekoch.